Báseň od anonymného autora zo 16. storočia, teda Zlatého veku Španielska, v ktorom sa prihovára žene krásnej ako ruža so srdcom z kameňa..
|
No eres nieve, que
fueras derretida
ya del furioso
fuego que me abrasa,
ni brasa porque
fueras siendo brasa
del agua de mis
ojos consumida;
ni dama aunque por
tal eres tenida, porque mirando el mal que por mí pasa
si no es que
fueras de sentido escasa
te tuviera mi amor
enternecida;
y no eres piedra,
que si piedra fueras bastara mi porfía a deshacerte;
eres un imposible
de estos hecho:
de fuego los
efectos y las veras,
de dama altiva la
soberbia y suerte,
de piedra el
corazón, de nieve el pecho.
|
Nie si sneh, žeby
si sa roztopila
od toho vášnivého
ohňa, čo spaľuje ma,
ani uhlíky, popol
tlejúci, lebo
voda z mojich
očí by ťa zaplavila;
nie si ani dáma,
hoc´ tak ťa zovú,
lebo prizeráš sa
nešťastiu môjmu,
a keby si
troška umu v sebe mala,
láska moja by ťa
dojímala;
a nie si
skala, lebo keby si ňou bola,
stačila by
škriepka, aby tebou pohla;
nie, ty nie si
schopná činov takých;
ani žiara ohňa,
jeho blízkosť ťa nezapáli,
si žena pyšná,
bohatá a márnivá-
miesto srdca
kameň, tvoju hruď sneh pokrýva.
|
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára