Pred pár dňami, presne v sobotu večer,
som si sama pre seba, len tak, mentálne a bezmyšlienkovite, rekapitulovala
uplynulý rok 2018. Poznáte to- na jednej strane sa tešíte z úspechov,
malých, drobných krôčikov, ktoré ste v danej chvíli pokladali za
maličkosť, ale s ohliadnutím sa na minulosť predstavujú hotové míľniky vo
vašom živote. U mňa to bolo napríklad sťahovanie sa do podnájmu, návrat
k tancu, odvaha byť kreatívna a originálna. Objavila som svoje
vnútorné hranice, začala ich vytyčovať navonok a naďalej sa učím povedať
„NIE“ bez výčitiek, bez hanby, bez ospravedlňovania sa. Robí ma to šťastnou,
cítim, že to má zmysel. A preto som na seba pyšná.
Ale asi ako u každého, aj ja som mala
svoje „slabšie“ oblasti, pri ktorých som si uvedomila, že som sa nechala
prevalcovať únavou, lenivosťou, pohodlnosťou, neschopnosťou vyjsť zo svojej zóny
komfortu, zbabelosťou, keď som nevyslovila veci, ktoré sa vo mne hromadili
a ja som sa napríklad bála dôsledkov toho, čo by sa stalo, keby odzneli
nahlas v tichu pred inými. Málo som cvičila, mohla som si užiť viac
kultúry, viac cestovať a spoznávať, riskovať...Byť viac zdravo sebecká.
Ukradnúť si chvíľu pre seba a odpútať sa napríklad od mobilu či videí alebo nenechať
sa odradiť zlým počasím a ísť von, keď som si potrebovala prevetrať hlavu...
😊
Jednou z vecí, ktorá mi však ihneď
preblesla hlavou, bolo zaujatie a čas, ktorý som venovala svojmu blogu.
S miernym zahanbením i smútkom som si uvedomila, že som ho mnohokrát
zanedbávala, nevenovala mu dostatok času, nevyhrala sa s ním, nepremenila
veľa dobrých myšlienok, nápadov či piesní do prekladu a príspevkov. Hnevá
ma to o to viac, že viem, že nápady, myšlienky a inšpirácia
nechýbali, ale žiaľbohu som postrádala chuť do písania, pevnú vôľu, iskru,
nadšenie, elán...Podvedome som začala pátrať po príčine ich „vyhynutia“
v mojom prípade. Kde sa podela moja detská radosť a začiatočnícke
napätie a potešenie, ktoré vedelo spôsobiť že som sa písaním zaoberala dve
hodiny v kuse a predsa som cítila, že energia sa do mňa vlieva
a nie zo mňa uteká? Kam sa podelo to uveličenie a výsostná spokojnosť
už len z uverejnenia príspevku, tá úžasná slobodná „ľahostajnosť“ voči
možnej kritike návštevníkov alebo z malého počtu videní? Prečo teraz občas
pochybujem, čo uverejniť a čo nie?
Uvedomila som si, že v kútiku duše sa
túžim do tých čias vrátiť. Do obdobia, kedy mi už len samotné písanie
a vytváranie viet prinášalo jas a vnútornú radosť, kedy som dokázala
nad otvoreným príspevkom presedieť celé hodiny a donekonečna sa pohrávať
s tou či onou frázou. Tešiť sa naivne a krásne ako malé dieťa
z obyčajného, pominuteľného snehuliaka. Ako vo mne rástlo napätie
a v žalúdku sa mi rozlievalo teplo keď som ho vešala na Facebook...
Musela som si opätovne pripomenúť hlavný
dôvod, pre ktorý som sa na blog dala. Chcela som vďaka nemu ukázať ľuďom
čriepky a zaujímavé, nepoznané fakty a tradície hispánskej kultúry.
Roztancovať ich melódiami španielskych piesní. Dojať ich dobrým posolstvom
piesne, podnietiť ich k premýšľaniu o komplikovanosti aj triviálnosti
života. Sprostredkovať im hudbu a interpretov, ku ktorým sa u nás
nemožno dostať. Inšpirovať ich k tomu, aby kvôli španielskej tortille
postriekali olejom kuchynské kachličky. Pozreli si film o priateľstve
medzi prostitútkami a diskutovali o ňom. Mrkli očkom na toho speváka,
o ktorého existencii doposiaľ nemali ani potuchy a ktorého pieseň im
neustále znie v ušiach. To jediné, čo som vtedy, v roku 2016,
skutočne chcela, bolo...Sa svojím blogom ľudí DOTKNÚŤ. DOTKNÚŤ SA ICH SRDCA.
A ak sa mi to podarilo aspoň u jedného, vtedy moja misia nebola
márna...
Samozrejme, mením sa, a môj blog sa
mení so mnou. Od roku 2016 som prešla dlhú cestu, mnoho som stratila, niečoho
som sa vzdala dobrovoľne, iné odišlo samovoľne, aby potom ku mne mohlo prísť
niečo iné, lepšie a nové.
A predsa, keď tu teraz takto sedím
a premýšľam nad mojimi „plánmi“ na blog i do života do roku 2019,
o tom, ako pokračovať a ísť ďalej vlastnou cestou, cítim, že tento
rok jediný správny spôsob, akým sa ja osobne môžem posunúť dopredu, je...VRÁTIŤ
SA NA ZAČIATOK.
Na štart. Na miesto, kde niet nič iné, len „prázdne
ruky“, hlava plná snov a nápadov, nádej a nadšenie. A srdce, ktoré
je otvorené a ochotné riskovať, dávať aj prijímať. Rozdeliť sa. Odovzdať
sa. Bez očakávaní, v prítomnosti, vediac, že nemusí byť prijaté či
ocenené. Do bodu, kde je túžba a viera silnejšia než strach
z budúcnosti. Na začiatok, kde odvážnemu srdcu stačí „TU A TERAZ“
a ak sa aj vyskytnú prekážky, sú to len výzvy a tie sa dajú zdolať.
Môžem zakopnúť a spadnúť, ale nezlomím sa. Veď napokon, je lepšie
riskovať a zmýliť sa- lebo na konci života budeme omnoho viac ľutovať
všetko to, čo sme urobiť mohli ale neurobili sme než to, čo sme urobili
a nedá sa to zmeniť...
Takže, tento rok 2019 sa chcem vrátiť na
začiatok a žiť SRDCOM. NAPLNO. Tak na blogu ako aj v živote. Dávať možno
menej, ale zároveň viac a lepšie. Mať bohatú myseľ, milovať s vedomím
rizika straty aj zisku. Žiť srdcom a nechať sa ním viesť. Znášať následky,
ktoré k tomu patria. Tancovať. Salsu, brušný tanec. Tancovať v daždi (nie
mrznúcom, neviem sa korčuľovať!!). Stačí teplý májový 😊Hovoriť
a písať čo cítim. V slovenčine, španielčine, angličtine. Plakať od
šťastia, smútku, hnevu aj bolesti. Byť spontánna. Lebo len ten, kto žije
srdcom, žije skutočne...
Nám, narodeným v znamení Leva,
horoskopy tento rok predpovedajú veľa, veľa lásky. Ako to už bude
s financiami a kariérou, som si radšej nečítala, v každom
prípade je isté, že to naše srdiečko dostane pekne zabrať... 😊
Ďakujem všetkým za priazeň v minulých
rokoch, držte mi palce a do nového roka 2019 želám všetko dobré...
A pridávam aj odkaz na ten svoj „prvý“...príspevok, ktorým som v roku 2016 tento blog otvorila. Takto to celé začalo: Môj prvý príspevok/ My first one...Aj napriek rokom ma tá pieseň ešte stále vystihuje.
A pridávam aj odkaz na ten svoj „prvý“...príspevok, ktorým som v roku 2016 tento blog otvorila. Takto to celé začalo: Môj prvý príspevok/ My first one...Aj napriek rokom ma tá pieseň ešte stále vystihuje.
P.S.: A čím budete tento rok žiť vy? 😊
