Úsmevná poviedka s vianočným motívom od Miguela Ángela de Rus 🎄🎅🎁P.S.: Toto doma neskúšajte...:-)
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pán Vždy
Veselý
Povráva sa, že onen
sirotinec v najväčšom meste štátu Michigan a v hlavnom meste
grófstva Wayne založil nejaký Francúz , ktorý prišiel pracovať do Detroitu za
plného rozkvetu vzdušného priemyslu, vzniku toho zbrojárskeho a v začiatkoch rozvoja automobilovej výroby. Práve preto je jeho
budova postavená v štýle Georgesa Haussmana, tak krásneho a odlišného
od zvyšku mesta; rešpekt vzbudzujúce miesto, ktoré sa vypína s leskom
nádeje a krásy uprostred všednosti, domov stoviek opustených detí. Ale dokonca
ani táto tak dôstojná inštitúcia nezostala nedotknutá bankrotom, ktorý
vyhlásila mestská rada. Bolo smutné vidieť Paríž Západu v takej biede, tak
hlboko v kríze; mesto, v ktorom táto budova- tak ako ostatné podobné
z obdobia Veku pozlátky- bola majákom, ktorý osvetľoval svet v úpadku
aj napriek svojim vlastným trápeniam.
Ten úžasný nápad,
ktorý preslávil celý sirotinec, napadol jeho riaditeľov v jeden zimný
podvečer, desať dní pred Vianocami, v Prírodnom parku medzinárodného
divokého života rieky Detroit. Keď si tam len tak vysedávali, kochajúc sa
pobrežnými močariskami, soľnými močiarmi, piesčitými brehmi, malými ostrovčekmi
a kúskami zeme pozdĺž štyridsiatich ôsmich míľ z pohodlia auta
a s veľkou termoskou, z ktorej neustále tryskala káva, Mike- Pán
Vždy Veselý- si zahryzol do praclíka a s pohľadom upretým do prázdna
povedal:
- Salvator, tento
rok Santa Claus nielenže prinesie v noci dvadsiateho štvrtého decembra
našim deťom darčeky- a popritom naňho žmurkol- ale ho naše deti dokonca aj
uvidia.
Salvator si
prehrabol bradu.
- Máš naňho snáď
číslo, aby si mu zavolal a presvedčil ho?
Vždy Veselý sa
zasmial tak nahlas, že niektoré z vtákov, schopné zniesť krutú detroitskú
zimu, chvatne zdvihli krídla a odleteli.
- Vari ma nevidíš? Som
veľký, bacuľatý, bodrý, mám červené líčka a silný hlas. Som dokonalý Santa
Claus. Nemyslím si, že tomu pravému bude vadiť, ak sa na neho zahrám. Dám si na
seba dobrý kostým a spustím sa dole komínom s poriadne naloženým
vrecom. A v očiach detí sa objavia iskričky.
Salvator sa pousmial
a okamžite upustil od akéhokoľvek odporu. Vždy Veselý to urobí. Zahľadel
sa na mokrade a prišli mi na myseľ všetky
tie roky, v ktorých už prestal na niečo veriť.
Na spiatočnej ceste
sa zastavili v nákupnom centre a po tom, čo zaparkovali auto pri
šiestich stupňoch pod nulou, zamierili do obchodu s nadmernými veľkosťami,
aby si objednali ten najpresvedčivejší kostým Santa Clausa pre Mikea. Megafóny
vypľúvali zo seba oný hudobný štýl Španielska, Portugalska a Latinskej
Ameriky menom „koleda“, ktorý sa menil na štandardnú hudbu Vianoc tej doby. Keď
obaja vychádzali z obchodíkov s veľkým balíkom v rukách, práve bojoval
o svoje miesto vo vzduchu s White Christmas, Here comes Santa
Claus, We wish you a Merry Christmas a Rolničkami.
Ľudský súcit
a milodary zvyknú nahrádzať spravodlivosť, alebo sa o to aspoň
pokúšajú a Salvator sa v tých dňoch snažil nájsť v súcite iných
darčeky pre opustené deti. Mike zatiaľ dohliadal na výzdobu a osobne
pripravoval balil darčeky. Občas sa len tak prezliekol pred zrkadlom do
kostýmu, namaľoval sa, nasadil si bradu, hrubší hlas a zvonivo sa smial:
už sa videl ako Santa Claus a usmieval sa nezbedne ako malé dieťa. Počúvali
sa koledy, neprestajne snežilo, teploty klesali dvanásť stupňov pod nulu,
rozprávali sa staré vianočné príbehy, a deti boli aj napriek svojim
útrapám nepokojné a tešili sa na príchod Santa Clausa.
Všetko bolo
pripravené na veľkú oslavu. So Santom spúšťajúcim sa dole komínom, večerala skupinka
tých najzbožnejších rodín s deťmi v sirotinci a bez prestania
spievali White Christmas; v televízii hovorili o tom, aký je
svet krásny, o láske a náboženskom duchu sviatkov tesne predtým než sa
spojili so Sýriou, aby odvysielali nové útoky našich vojenských jednotiek a reportáž
o tom, ako slávia sviatky hviezdy bejzbalu, hoci deti ničomu z toho nevenovali
pozornosť, pretože čakanie na darčeky ich udržiavalo v nervozite ako
králiky schovávajúce sa v lese. Bola tu vianočná výzdoba, veľký vianočný
stromček so žiarovkami a na stenách nalepené papieriky s tajnými želaniami.
Informačné televízne stanice ako WDIV, WLPC alebo WTVS, ktoré boli vopred upozornené na dojímavé
predstavenie, ktoré sa malo konať, si priniesli svoje vybavenie. Deti sa tomu
vonkoncom nečudovali, v tomto veku je všetko normálne, dokonca aj tie
najväčšie hlúposti a žiara reflektorov ešte zvyšovala ich napätie. Salvator
predstieral, že počul nejaký hluk.
- Deti, počuli ste
to? V komíne je nejaký lomoz. Poďme sa pozrieť, či to nebude Santa Claus.
- To sú určite
potkany, pán Salvator- odpovedalo nejaké hispánske dievčatko.
- To nie je isté. Máme večer dvadsiateho štvrtého, to môže byť len Santa Claus, čo nám
nesie darčeky.
V tej chvíli k nim
doľahol obrovský rachot, sprevádzaný prachom a malými kúskami tehál. Keď sa
mračno prachu rozptýlilo, uvideli dve hystericky sa natriasajúce nohy v topánkach,
ktoré mohli patriť jedine Santa Clausovi. Zdalo sa, že niekto uviazol v komíne.
A kamery WDIV, WLPC a WTVS sa začali predbiehať, aby zo spodného uhla natočili túto veľkolepú udalosť, ktorá im odrazu pripadala fantastická. Nohy sa
pohybovali sem a tam a zvnútra komína bolo počuť vystrašený hlas, zatiaľ čo svetlá kamier sa pokúšali nič z toho nepremeškať.
- Pane, je to Santa
Claus alebo nejaký zloduch? – spýtal sa jeden pehavý chlapček akéhosi novinára,
ktorý namiesto odpovede len pokrčil plecami.
Salvator a pobožní
speváci kolied ťahali Mikea za nohy v pokuse vytiahnuť ho von, novinári
zavolali svojim televíznym staniciam a za päť minúť tam už boli tri televízne
štáby. Vyňuchali bombastickú správu a išli ju odvysielať naživo. Hasiči dorazili
až tri minúty po tom, čo prvá z televízií začala naživo dávať prvé zábery.
Šéf hasičov, nudný chlap
mexických čŕt s fúzami, sa opýtal, čo sa stalo, a keď mu to
vysvetlili, stíchol. Zdalo sa, že kvôli deťom sa radšej neodváži vysloviť svoj názor. Televízne štáby ho sledovali, kým hovoril so svojou posádkou a nariaďoval
im zhodiť komín. Na začiatku všetko vysielali len tri televízie, čoskoro sa k nim
pripojili aj tie národné, a keď sa proces zhodenia komína nachádzal asi v polovici,
už to pozerali diváci doma v celej Británii, Austrálii, Francúzsku, na
Ukrajine, v Nemecku a Španielsku. Pád Mikea Vždy Veselého v okamihu,
keď ho vyslobodili, jeho slová „Šťastné a veselé, hó hó hó!“ a jeho okamžité
odpadnutie sa stali najviac sledovanými zábermi v rôznych krajinách sveta,
na druhý deň sa vysielali vo všetkých televíznych kanáloch na planéte- dokonca
aj v tých krajinách, ktoré boli vo vojne alebo kde deti umierali od hladu-
a stali sa najzdieľanejším videom s najväčším množstvom komentárov na internete.
Niekto mal toľko
zdravého rozumu, že odviedol deti do haly, kde boli ich skutočné vianočné
darčeky a ony čoskoro na všetko zabudli, výskali a smiali sa.
O tri dni nato
Mike na nemocničnej izbe počúval Salvatora, ktorý mu rozprával, ako im z celého
sveta prichádzajú finančné príspevky, šatstvo, hračky...
- Je to skutočný
zázrak, Mike, teda lepšie povedané Santa, ak sa Ti to páči viac. Odkedy sa toto
mesto ocitlo v kríze a prišlo o viac než milión obyvateľov,
všetko vyzeralo čierne, ale tvoja nehoda k nám prišla ako požehnanie z nebies.
Našim finančným ťažkostiam odzvonilo. Dokonca sa nám hlásia aj muži a ženy
z celého sveta a ponúkajú sa, že u nás budú pracovať ako dobrovoľníci,
zadarmo. A to sme po minulé roky mali toľké problémy!
Vždy Veselý sa tento
krát neusmial, zavrel oči a myslel na to, ako veľmi ho bolí hlava, bedrá,
kríže, kolená a chrbát a nikto s ním nesúcíti, a radšej sa
tváril, že spí. Salvator ho opustil a vrátil sa do ústavu, pri ktorého
vchode ho čakali ľudia, ktorí mu priniesli dary a žiadali ho, aby im dal
autogram. Za niekoľko dní bude tridsiateho prvého decembra a všetci chceli
pozvať deti na večeru k nim domov.
Usmial sa, pokúšal sa vyvodiť si z toho všetkého nejaký záver, ale radšej to nechal tak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára