Poviedka na veľmi osobnú a v spoločnosti ešte stále umlčanú tému anorexie a bulímie, ktorá- hoci proti nej bojuje- ju zároveň hojne podporuje neustálymi požiadavkami a nátlakom na fyzickú dokonalosť a vytváraním nerealistického ideálu hmotnosti, podľa ktorého len krása a štíhlosť môžu priniesť človeku spokojnosť, úspech a šťastie vo vzťahoch...Pevne dúfam, že v týchto riadkoch sa nikto nenájde a ak áno, nech mu/ jej poslúži na spamätanie sa a inšpiruje k okamžitej liečbe ...
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
KEĎ BYŤ SILNOU JE TVOJOU JEDINOU MOŽNOSŤOU
(Poviedka
od Lucíe Valencie Arguilei)
Nebudem klamať, každé písmeno, ktoré
naťukám do počítača, ma desí, naháňa mi obrovský strach. Preto sa pokúsim
vytiahnuť zo seba svoju najodvážnejšiu stránku a dúfam, že to
v budúcnosti neoľutujem. Alebo to možno začnem ľutovať už o pár
sekúnd. Rozhodla som sa otvoriť sa bez klamstiev, bez tajností, a to v
téme tak tabuizovanej pre dnešnú spoločnosť bez toho, aby som skryla
čokoľvek zo sveta, ktorý toľkých mladých ľudí desí...Napíšem niečo o tom,
na čo som sa nikdy necítila byť pripravená, možno sa ani nikdy nebudem. Nikdy
som si nemyslela, že o tom budem schopná hovoriť otvorene,
a o to menej sa o to podeliť písomne. Ale tu som, s mojou
kávičkou osladenou umelým sladidlom a mojím laptopom položeným na
kolenách, pripravená pokoriť vlastné hranice. Dať meno
a priezviská posledným dvom rokom
môjho života. Lebo aj keď mi ticho na nejaký čas poslúžilo na to, aby som sa
udržala v tej tzv. „zóne komfortu“, myslím si, že prišla chvíľa prinútiť
sa otvoriť oči, sňať si okuliare fantázie, pevne sa pozrieť na realitu
a povedať: už dosť. Už viac nebudem klamať samu seba, už viac sa nebudem
ukrývať za úsmev, a samozrejme, ani sa za čokoľvek hanbiť. Pretože
v tejto bitke už nemám čo stratiť. Práve naopak...to, čo v tejto
bitke môžem získať, je život.
Volám sa Lucía. Mám dvadsať jeden rokov. Také normálne dievča so snami, plánmi a cieľmi pred sebou. Dosť spoločenská, spontánna a extrovertná. Pred piatimi rokmi som vážila len tridsať deväť kilogramov. Som anorektička reštrikčného typu. Týmto typom anorexie trpí každá tretia európska žena z piatich. Ochorenie, ktoré sa za menej ako desať rokov zdvojnásobilo. Lekárska správa mojej psychologičky z augusta jasne vylučuje akékoľvek pochybnosti: „Slečna Lucía Valencía Arguilea trpí bulímiou typu zvracania a nervovou anorexiou spojenou s obsesívno- kompulzívnou poruchou.“ A ďalej: „inteligentné dievča s túžbou po dokonalosti, s ktorou si okolnosti nepekne zahrali“, opísala ma.
Čo vidím ja? Dievča, ktoré je šikovné
a bystré, ale žiadna sláva. Samozrejme, škaredá. A už vôbec nie
niečím výnimočná. Dievčina, ktorá nemá v živote žiadnu motiváciu ani méty.
Dievča, pre ktoré je nadväzovanie priateľstiev ťažké a vzťahy
s chlapcami temer nemožné. A za to všetko si bezpochyby môže vlastnou
vinou. „Áno, som na nanič. Vyzlečiem si šaty a pozriem sa na seba do
zrkadla. Pozri sa. Áno, fakt za nič nestojím,“ táto veta ma prenasleduje už
vyše roka vždy, keď si idem dať sprchu.
Už od útleho detstva som mala rada jedlo.
Vraveli mi, že som bola poriadna jedáčka. Odjakživa pažravá. Vyžívala som sa
v akomkoľvek jedle. Nikdy mi neobjednávali detské menu, ale nechali ma,
nech si vyberiem nejaké jedlo z menu pre dospelých. Moja mama na to
doteraz spomína so smiechom: „To dievča nechcelo len jednu malú hrianku, kdeže,
vždy si pýtala dva- tri krajce normálneho chleba.“ A môj otec sa
k tomu rovnako rozcítene pridáva: „Odmalička skúšala všetko, chutilo jej
to či nie. Dokonca si dala aj nakladané rybie ikry.“ Bola som pevnejšej
postavy, rozložitá, trochu bacuľatá, nikdy nie s nadváhou či vyslovene
obézna, ale vždy s pár kilami „naviac“. Od mladosti so mnou mama chodila
k výživovým poradcom, aby som sa naučila zdravo stravovať. Aby som sa
cítila sebaistejšia. Aby som sa konečne naučila prijať samu seba. Vždy som si
myslela, že počas dospievania som sa pokúšala vyplniť ten nedostatok sebaistoty
jedlom. Nezriedka som sa ráno potichu vykradla do kuchyne, aby som si potajomky
ukradla nejaké sladkosti, pečivo či čokoládu bez vedomia mojich rodičov. Keď
som zostala sama doma, moja radosť nemala konca-kraja: mala som pre seba celú
kuchyňu bez toho, aby ktokoľvek posudzoval to, čo jem. Bola som vo svojom
súkromnom siedmom nebi.
Tí, ktorí ma poznajú, už viac než dobre
vedia, že pred nejakou dobou som sa zamotala do kolotoča denného utrpenia
anorexie a bulímie. Veľmi ťažké obdobie, v ktorom som sa stratila ja
sama, v ktorom som prestala jesť poháňaná špirálou strachu, samoty a vlastnej
skazy. Obdobie, v ktorom som sa ešte nenaučila mať rada samu seba. Chvíľa,
keď som sa nechala uniesť žiadostivosťou, pocitom kontroly a túžbou po
dokonalosti. Keď som nikdy nebola dosť dobrá a nikdy som si nič
nezaslúžila.
Všetko vybuchlo vtedy, keď som vstúpila do „fitnes“
sveta môjho priateľa. José bol osobný tréner a zdieľať s ním jeho
zvyky a pracovnú rutinu nás robilo šťastnými. Alebo aspoň jeho. Dodnes mám
o tom pochybnosti. Myslím si, že časom sme si začali mýliť zdravý životný
štýl s určitými povrchnými a neprimeranými požiadavkami na nás
samých. On mal svoj ideály a telesné parametre, ktoré som ja nedokázala- a myslím
si, že ani nedokážem- splniť. Teraz už viem, že ich ani dosiahnuť netúžim.
A práve vtedy som si začala myslieť, že ak sa zlepším po fyzickej stránke,
vyrieši to všetku moju neistotu a ja konečne nájdem to prijatie, ktoré som
vždy hľadala. Keď som si uvedomila, že jedlo je to jediné, čo môžem mať
stopercentne pod kontrolou. Začala som diétami a normálnymi tréningami pod
Josého vedením, ale časom som obmedzovala jedlo čoraz viac a viac...až kým
som nerátala každú kalóriu, ktorú som skonzumovala. Keby som si vážila sami
seba a pochopila, že každý nás má mať rád pre to, akí sme, tak- podľa
môjho názoru- by sa celej situácii dalo predísť omnoho skôr.
Priam posadnuto som začala kontrolovať
všetko to, čo som prijímala v strave. To najvtipnejšie na tom bolo, že
pred svojím okolím som chcela vyzerať tak, akoby som sa zdravo stravovala
a potom prichádzali na rad slávne „napchávanie sa jedlom“. Každú noc
a každý deň ma prenasledoval pocit viny. Kúpeľňa sa stala miestom, kde som
trávila najviac hodín. Nepamätám si, v ktorý deň presne som prvý krát
zvracala, ale rozhodne na to, ako som sa cítila. Už niekoľko týždňov som
pokúšala vyvolať vracanie. Vyľakala som sa, pretože dovtedy som vracala vždy
len vtedy, keď som bývala chorá, ale pocit prázdnoty a kontroly nad sebou
sa mi páčil, úplne ma ovládol. Vyvolanie dávenia ma stálo veľa námahy
a dávenie samotné mi trvalo ešte dlhšie, ale moje telo si postupne
zvykalo. Vždy som si našla nejakú výhovorku- „Hodím si sprchu“, „Bože, aká som
zarastená, musím sa oholiť“, či „Idem si osušiť vlasy“. Čokoľvek mi padlo vhod
na to, aby som zavretá medzi tými štyrmi stenami strávila viac ako šesť hodín denne.
Začalo som to robiť po „prepadoch pažravosti“ a stala sa z toho
rutina opakujúca sa po každom jedle. Už som ovládala dokonca aj počet glgov
vody, ktorej som sa musela napiť, aby celý proces prebehol hladšie. Keď sa
objavila krv, v mojej mysli konečne zablikala varovná kontrolka. Vtedy som
si prisahala, že sa už do toho pekla nevrátim.
Rozhodla som sa zmeniť stratégiu
a začala som si pozorne zapisovať, čo jem každý deň, a čo sa oplatí
na druhý deň vynechať. Vždy to bolo o čosi menej. A tak som za krátky
čas schudla dvadsať kilogramov za menej než tri mesiace. Ale nestratila som len
váhu...prišla som aj o úsmev, jas v očiach, svoju usmievavú povahu,
svoju istotu a o chuť žiť. „Nie som hladná, už som večerala vonku,
prejedla som sa obeda...“ sa menili na mojich najlepších priateľov. Dokonca som
päť dní v kuse nejedla takmer nič...okrem niekoľkých plátkov ananásu.
Cítila som sa previnilo, keď som jedla, keď som sa pozrela do zrkadla,
previnilo za všetko. Viac než svojou váhou som začala byť posadnutá dokonalosťou,
ktorú som chcela dosiahnuť. A naivne som si myslela, že mám anorexiu pod
kontrolou, zatiaľ čo ona mala pod kontrolou mňa...
Už som nemohla ani spať. Hlava mi išla
vybuchnúť. Kalórie, tuky, cukry, oleje, šport...sa postarali o to, aby
bola moja myseľ naplno zaneprázdnená každú sekundu každého dňa. Jedlo bolo
mojou posadnutosťou aj tým, čo ma najviac unavovalo. Vždy som mala príliš
bohaté večere, stále sa mi chcelo plakať, neustále som bola frustrovaná.
Doteraz ma prekvapuje, ako som mohla urobiť júnové skúšky. Stále nechápem, ako
som v sebe dokázala udržať toľko informácií s tými málo silami, čo
som mala. Ako som si dokázala zachovať v pamäti toľko údajov
a zároveň bojovať proti tomu samovražednému hlasu menom anorexia. Predpokladám,
že to má čosi spoločné s tým, aká náročná som na seba ako osobnosť
bývala...
.jpg)
V tej dobe som mala sklon, a mám
ho občas aj teraz, snažiť sa odpovedať si na všetky otázky, nevedomky si nájsť
vysvetlenie, ktoré by ospravedlnilo a podporilo môj vlastný sebaklam. Vedela
som, že mi nie je dobre. Vedela som, že
deň za dňom som smutnejšia, úzkostlivejšia alebo deprimovaná, že nič ma už
nenapĺňa tak ako predtým. Že som už nebola šťastná. Ale nikdy som to nevidela
stáť priamo predo mnou, nikdy to ku mne neprišlo jasným ani priamym spôsobom. Sama
som vyživovala svoju vlastnú lož a verila som jej. Vždy som si našla
výhovorku, ktorá by mi poslúžila k tomu, aby som sa zas a znova
utvrdila vo svojej vlastnej realite. A navyše, kvôli rozličným faktorom
a životným okolnostiam som sa videla byť ponorená do prostredia, ktoré ma
robilo ešte slabšou a zraniteľnou, až kým ma choroba potichu nelapila do
svojich osídiel. Zmocnila sa tej Lucíe, ktorá zvykla byť rovnako usmievavá ako
aj šibalská, sebaistá aj vtipná, rojčivá aj bojovníčka. Viete, aké je to nebyť
schopný mať rád sám seba, prijímať sa a cítiť sa osamelá a stratená?
Týmto textom nemienim ani nechcem ukazovať
samu seba ako obeť, lebo ňou nie som. Nie som obeťou života. Som zodpovedná za
svoj vlastný život. Tu som len ja. Ja, som ktorá nevedela zvládnuť svoje
emócie, nedokázala určiť svoje strachy a obavy, nevedela, ako zvládnuť
realitu a odmietala som pri tom požiadať o pomoc. Ale nie som obeť
ani vinník. Som to len ja a okolnosti môjho života.
Po mesiacoch ticha som sa rozhodla urobiť
prvý krok a ukázať môjmu najbližšiemu okoliu skutočnú realitu toho, čo
prežívam. Mala som to šťastie, že som mohla počítať s bezpodmienečnou
podporou tých, ktorí včas rozoznali varovný hlas a tak som začala chodiť
na psychoterapiu. Ale už od počiatku som videla, že mi je to nanič.
Slúžilo mi to len na to, aby som sa naučila preplávať situáciou so kolesom
uviazaným okolo krku. Avšak nutkanie mať jedlo pod kontrolou ma vťahovalo do
čoraz väčších hlbín. A tých pár rád za týždeň ma nedokázalo vytiahnuť nad
hladinu ani vyliečiť moje rany. Mojím problémom nebola porucha stravovania, ale
čosi omnoho hlbšie. Aké prázdno som sa tou nutkavou kontrolou pokúšala zaplniť?
Alebo lepšie povedané, ktorá časť môjho života sa pokúšala byť umlčaná tým, že
som trestala samu seba? „Zomieraš a neuvedomuješ si to, ide ti
o život a je ti to jedno. Kedykoľvek u teba môže prísť
k zástave srdca,“ boli najtvrdšie slová, aké som si od lekára vypočula. Je
to tá najhoršia fáza tohto ochorenia, upneš sa na ňu, je to ako závislosť. Vždy
chceme viac a viac. Za nič na svete nevyjdeme z našej zóny komfortu:
nutkania mať kontrolu nad všetkým, čo zjeme. Myslíme si, že vďaka štíhlosti
môžeme mať všetko pod kontrolou, že čím menej vážime, tým viac nás budú mať
radi a že nás to dokonca privedie k šťastiu. Čím viac sa znižuje
váha, tým viac stúpa imaginárne sebavedomie. Tento spôsob chudnutia je
najpohodlnejší. Ale sa aj najťažšie prekonáva.
Jedlo sa stáva akousi metaforou, symbolom,
na ktorý sa upíname, aby sme nemuseli cítiť. Obmedzovať potraviny je to isté
ako obmedziť v živote všetko to, čo by v nás mohlo vyvolať nejaký
pocit. Znamená to vzdať sa mnohých vecí, žiť len napol...Nikdy nezabudnem na tú
scénu s mojou mamou v Carrefoure. Ona sa len snažila kúpiť balenie
celozrnnej ryže, aby som ja doma odvážila množstvo, aké chcem a najedla sa
niečoho, čo mi dodá energiu. Neviete si predstaviť, aké obrovské mi to balenie
ryže pripadalo a aká zraniteľná a maličká som sa pred ním cítila;
akoby to, kvôli čomu som prepukla v tej nákupnej uličke v plač, bola
akási príšera a nie obyčajná ryža.
Začala som mať ťažkosti s trávením.
Srdcovo- cievne problémy, nedostatočnosť, závrate, odpadávala som a mala
som spomalený tep. Viac než šesť mesiacov bez menštruácie. Tlak až pri kdesi
pri zemi. Ženské hormóny na nule. Hladina testosterónu až kdesi
v oblakoch. Cítila som, že mám slabé kosti. Večne zlá nálada, nekonečné
padanie vlasov, slabé nechty, zvýšený rast chlpov... Namiesto toho, aby som
problému čelila, som sa napokon rozhodla vžiť sa do svojej role chorého. Ani ja
sama som nebola schopná vidieť to a o to menej si to priznať.
Akýkoľvek pokus hovoriť so mnou o ochorení sa končil hádkami
a výstupmi. Stala sa zo mňa šikovná klamárka, schopná klamať veľa
a veľmi dobre. Cítila som sa prázdna a osamelá, čo moju chorobu ešte
viac prehlbovalo. Prestala som sa stýkať s ľuďmi, uzavrela sa do seba, do
svojho sveta kalórií, cvičenia, diét, váženia sa... Lebo táto porucha ti vezme
všetko. Prídeme o priateľov, rodinu, partnera...ale predovšetkým
o radosť zo života a chuť niečo robiť, vnímame sa, akoby sme nemali
žiadnu budúcnosť. Lebo poruchy potravy ti, v konečnom dôsledku ničia
identitu a bránia jej prejaviť sa. Človek netrpí anorexiou vo vzťahu
k jedlu, ale vo všetkých aspektoch svojho vlastného života.
Boli chvíle, keď som si myslela, že sa mi
srdce definitívne zastaví, ale nemohla som ignorovať tie hlasy, čo mi hovorili
„nejedz“. Doteraz si ťažko vybavujem tie scény, keď som sa začala
seba-poškodzovať, nedokážem pochopiť, ako niekto môže voči sebe cítiť toľko
nenávisti...
Vtedy sa objavila moja matka. Myslím si, že
aj napriek všetkému, čo sa stalo, nikdy nepochopím, aké ťažké to muselo pre ňu byť
. Ultimátum prišlo v aute, cestou z Fuengiroly, keď sme prichádzali
do liečebného centra: „Hoci si už staršia, sudca ťa môže potrestať
a požadovať prijatie do liečebného ústavu bez tvojho súhlasu. Buď to sa
zmeníš alebo sa nebudem potichu prizerať na to, ako prichádzam o dcéru.“
Moju počiatočnú reakciu si asi viete predstaviť: malé dievčatko, ktorému
zobrali hračku. Môj svet fantázie a kontrola nad životom sa rozpadali. Detinský
vzdor ako vyšitý. V tej chvíli som ešte nechápala, prečo sa zjavil tak
náhle, ak som predsa už pred tak dlhým časom opustila bojové pole. Teraz to
vidím jasne: vtedy už nebol žiaden boj, porucha vyhrala na plnej čiare.
Rozhodla som sa vyzbrojiť odvahou, začala
som „strácať“ strach z určitých potravín. Nuž, v skutočnosti som ešte
nestratila strach, len som sa ho pokúsila prekryť inými myšlienkami: „Moje telo
to potrebuje“, „Keď trocha priberiem, budem krajšia...“ Ale vždy v rámci
mojej komfortnej zóny, vždy sa snažiac jesť „zdravo“. Dôležité bolo, aby som
jedla, neobmedzovala množstvo jedla a dodala telu živiny...
A takto, pohrávajúc sa s jedlom,
medzi brakovaním chladničky a s veľkou dávkou úzkosti sa mi podarilo
pribrať jedenásť kíl za menej než dva mesiace. Inú možnosť som nemala. Buďto
budem jesť alebo si zničím život. Buďto sa zmením alebo pocítim, ako sa mi
život vymyká z rúk. „Moja budúcnosť je cennejšia než moja choroba“,
myslela som si. Nikto neveril, že to dokážem, ale moja náročná povaha mi opäť
raz nesmierne pomohla. Tento text píšem so štyridsiatimi ôsmimi kilami. V každom
prípade, liečba nie je ani tak otázkou čísel, ani telesnej hmotnosti. Je to
akoby si mal znečistenú ranu a prelepíš ju náplasťou bez toho, aby si si
ju predtým vyčistil. Možno sa nakoniec vylieči, ale bude to trvať roky, kým
prestane hnisať. Možno potrebuje práve tú spŕšku alkoholu, ktorá ťa bude bolieť
a štípať až uvidíš všetkých svätých, ale len tak sa napokon dokáže
vyliečiť až do hĺbky.
Vtedy sa zjavili moji noví najlepší
priatelia: záchvaty pažravosti. Bolo to ako dostať sa z blata do kaluže:
Zdravé stravovanie bol môj spôsob úniku, akým sa vyrovnať so svojimi pocitmi.
To vyústilo do krajnej situácie. Viete, ako hlúpo sa cíti človek, ktorý je
schopný zjesť desať jabĺk a tony paradajok denne? Napchať sa kávou,
šalátom, žuvačkami a litrami čaju, aby mal plný žalúdok? Človek, čo sa
cíti byť vinný za to, že zožral desať celozrnných suchárov?...Rozumom ťažko
pochopiteľné, však?
„Už nechcem nabrať viac kíl. Takto je mi
dobre. Už som vyliečená, už sa necítim byť slabá ani unavená, tak ma nechajte
na pokoji.“ Chcela som presvedčiť samu seba. Ale moja hlava vedela, že mám pred
sebou ešte dlhú cestu. Vedela to vždy, keď som videla svoj odraz v okne
autobusu a vyhŕkli mi slzy. Vždy, keď som si sadla a moja myseľ mi
pridala tri veľkosti navyše. Vždy, keď som vošla do obchodu, pýtajúc si tamtie
džínsy vo veľkosti M a predavačka neverila vlastným očiam a pozerala
sa na mňa divným pohľadom. Tým istým, aký máte aj vy, keď čítate tento článok.
Naisto.
V súčasnosti bojujem zo všetkých síl,
celým srdcom a celou svojou bytosťou. Otvorene som prijala realitu a podelila
sa o ňu so svojím okolím. Som bojovná a odhodlaná. Viem, že to nie je
nič ľahké, rýchle, ani bezbolestné, ale viem, že ak o tom budem hovoriť,
ocením a identifikujem svoje emócie a prijmem podporu mojich
najbližších, mám už viac ako polovicu cesty za sebou. Ešte stále občas počujem
hlasy anorexie, avšak musela som sa len naučiť ignorovať ich. Je jasné, že bez
pomoci profesionálov sa z toho všetkého nedostanem, ale viem aj to, čoho
som schopná vďaka tomu, aký som urobila pokrok a tomu, čo som už sama
dosiahla.
Trpela som, plakala som, ale z každej
nepriazne osudu som sa pozviechala. A tu som, stojím na nohách, bojujem,
obklopená ľuďmi, ktorí veria mne a mojim schopnostiam. Musím sa priznať,
že ten neustály boj nie je pre mňa vôbec jednoduchý; že občas som vyčerpaná
a hovorím si „už ďalej nevládzem“, ale vždy je pri mne niekto, kto mi
pripomenie, že to naozaj dokážem, že si zaslúžim žiť šťastný a spokojný
život a kto mi dodá potrebnú silu do ďalšieho boja.
Po toľkých mesiacoch nenávisti a ponižovania
samej seba už dnes viac nemôžem. Chcem sa naučiť mať bezpodmienečne rada samu
seba. Rešpektovať sa. Naučiť sa rozkazovať vlastnej mysli, tešiť sa
z dobrého sebavedomia, cítiť sa uvoľnene, vedieť sa oceniť aj napriek tomu, že to moje okolie
nie vždy bude robiť tiež. Načúvať sama sebe, starať sa sama o seba
a hýčkať sa. Chcem sa naučiť mať radosť zo života, z každého odtieňa,
ktorý nám ponúka, každej jednej jeho chvíle. Znovu sa zamilovať do samej seba
a do svojho okolia. Byť šťastná, žiarivá a šialená vrhnúť sa do
každej skúsenosti a do každého okamihu. Dýchať. Všimnúť si pokoj. Prežiť
pravé znovuzrodenie. Som si istá, že všetko to bolo vo mne vždy a to
jediné, čo musím urobiť, je zbúrať mentálny múr svojej mysle, ktorý som si sama
vybudovala...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára