Krátka španielska rozprávočka o prešibanom vtáčikovi (alias v pracovnej verzii: vtáčik- provokatér:-))
Rozprávka o prešibanom vtáčikovi
Bol raz jeden vtáčik, ktorý si len tak poletoval kade- tade, až si raz zaletel ku krajčírovi a rozkázal mu, aby mu ušil šaty z vlny. Krajčír mu zobral miery a povedal mu, že o tri dni budú šaty hotové. A potom, poletujúc si sem a tam, zaletel vtáčik ku klobučníkovi a nakázal mu, aby mu vyrobil nejaký pekný klobúk a ten urobil to isté čo krajčír: vzal mu miery a povedal mu, že o tri dni bude klobúk hotový; napokon, lietajúc si sem a ta, priletel do domu obuvníka a rozkázal si ušiť nejaké topánky; ten mu odmeral nôžky a rovnako ako krajčír a klobučník mu povedal, aby sa po ne vrátil o tri dni.
Keď prišiel ohlásený deň, priletel vtáčik ku krajčírovi, ktorý už dokončil vlnené šaty, a povedal mu:
„Zaveste mi ich na zobáčik a hneď vám zaplatím.“
A tak aj krajčír urobil, ale namiesto toho, aby mu vtáčik zaplatil, prešibane uletel preč. A to isté sa stalo aj u klobučníka a obuvníka- vtáčik prišiel, rozkázal si zavesiť klobúk i topánky na zobáčik a hneď uletel.
Vtáčik sa vyparádil, dal si na seba nové šaty a krídlo sem- krídlo tam, prišiel až do paláca do kráľovskej záhrady, tam si sadol na konár stromu, ktorý rástol pred balkónom kráľovskej jedálne a kým sa kráľ napchával dosýta jedlom, začal si vtáčik na vetve pospevovať zvláštnu pieseň:
So svojím vlneným šatom krajší som
než kráľ so svojím šarlátovým plášťom.
So svojím vlneným šatom krajší som
než kráľ so svojím šarlátovým plášťom.
A tak dlho si tú pesničku nôtil a vyspevoval, až sa jeho kráľovská výsosť nahnevala a rozkázala, aby ho chytili a usmažili mu ho. A tak sa aj stalo. Potom čo vtáčik ošklbali a usmažili, zostal taký maličký, že ho kráľ zjedol na jeden jedinký hlt.
Kráľovský žalúdok bol chladnejší a tmavší ako polnočná jaskyňa a keď sa vtáčik uvidel na takom mieste, začal neprestajne ďobať zobáčikom hore- dole, kam sa len dalo. Kráľ sa začal sťažovať a búril sa, lebo si myslel, že mu nejaké jedlo neurobilo dobre. A tak zavolali kráľovských lekárov, ktorí mu pripravili hnusný horký odvar, aby jedlo dostal zo seba von. To prvé, čo z kráľovského hrdla vyletelo, bol prefíkaný vtáčik, ktorý rýchlo utiekol prv než by ho mohli znova chytiť a uvariť ho.
Špinavý a ošklbaný vtáčik si našiel studničku, v ktorej sa vykúpal a takto čistulinký odišiel do domu tesára a celý sa ponatieral lepom. Potom zašiel za ďalšími svojimi vtáčími priateľmi, porozprával im svoj zvláštny príbeh a každého z nich poprosil o to, aby mu podarovali jedno zo svojich pierok a prilepili mu ho na jeho telíčko umazané od lepu. Keďže každé pierko bolo inej farby, zostal vtáčik ešte krajší než bol predtým a poletujúc si sem a ta, začal si mávať krídlami okolo stromu, ktorý rástol pred kráľovským balkónom, prespevujúc si z plného hrdla:
Čože sa to, čože stalo mi?
Kráľ ma zjedol, z brucha vyletel som kráľovi.
Keď kráľ tú pesničku započul, nahnevane zakričal:
„Chyťte toho prefíkaného vtáčika!“
Ale vtáčik, ktorý už dopredu vedel, čo zamýšľajú, vyletel nahor rýchlejšie než vietor a nezastavil sa, kým sa neposadil na nos samotného Mesiačika.
A ja, vždy keď túto rozprávku rozprávam, pozriem na Mesiac a spokojne sa usmievam. :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára