Úžasná krátka poviedka o sile lásky, o tom, že keď sa dvaja ľudia milujú a chcú byť spolu, vždy si nájdu cestu, ako to dosiahnuť...lebo láska nielenže hory prenáša, ale aj presahuje hranice ľudskej predstavivosti a robí z nás tvorivejšie a odvážnejšie bytosti, ochotné vykonať kvôli tomu druhému veci tisíc krát bizarnejšie než by sme si vôbec u seba vedeli predstaviť :-) :-)
Prajem vám (a sebe tiež, lebo si to zaslúžim- lebo každý z nás si zaslúži a je hodný lásky, pozornosti, záujmu, milého slova a nežného dotyku...len tak, proste preto lebo sme, z dôvodu našej čírej existencie :)), aby ste v živote našli niekoho, kto vás bude milovať celým srdcom, hlboko, trváco a tak veľmi, že bude ochotný, schopný, a odvážny vykonať kvôli vám rovnaké bláznovstvá ako postavy v tejto poviedke 💕😜💪💞
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ako vybabrať s osudom
V deň, keď sme sa rozlúčili s babičkou Soledad, som po prvý
krát videla Efraína de Todos Los Santos oblečeného ako normálneho starčeka. Bol
to taký šok, že keď ma mama donútila pozdraviť ho, takmer som vlepila bozk
kňazovi, ktorý slúžil pohreb. Ešte aj teraz, vo svojich osemdesiatich piatich
rokoch, zasiahnutý nedobrovoľnou starobou, vyzeral mladšie na svoj vek. Jeho
mladistvá povaha a to, že sa celý život usiloval vybabrať s osudom,
ho zmenili na rozkošného starého, a pre väčšinu ľudí, aj trochu šibnutého
pána.
Moji starí rodičia z otcovej strany sa brali v to slávne
jesenné ráno roku 1938, keď z neba pršali žaby a ropuchy. Podivný
meteorologický úkaz, ktorý má v súčasnosti absolútne prijateľné vedecké
vysvetlenie, bol v tej chvíli považovaný za zjavný symbol nešťastia
a smoly znesenej na manželstvo od samého počiatku. A zhoršilo sa to
ešte viac, keď sa pri vychádzaní z kostola jedna zo žiab usadila na
plstený klobúčik nevesty a začala kvákať, vítajúc pár vo svete manželov
pomedzi spŕšky ryže a výkrikmi mojej babičky.
Malá oslava, ktorá sa konala po obrade, dopadla úplne katastrofálne
s jedenástimi členmi rodiny na pohotovosti, keďže na nich žalúdočnými
kŕčmi zaútočila salmonela, ktorá sa potichu schovávala v majonéze jedného
predjedla a čakala na príležitosť usadiť sa v nejakom ľudskom
organizme. Strávili tri hodiny na nemocničnej chodbe medzi „au“ a „och“. Aj
napriek tomu, že novopečení manželia tie jedlá neochutnali, moja starká mnoho
rokov trpela psychosomatickými bolesťami žalúdka vždy v deň výročia na
znak solidarity s tými, ktorí vtedy ochoreli.
Po tejto milej prívetivej oslave sa odobrali do malého hotela v ich
malom meste, kde mali stráviť svoju svadobnú noc, avšak zistili, že kvôli
drobnej chybe jedného zo zamestnancov ich dali do oddelených jednolôžkových
izieb. Po prvých chvíľach zmätku a po tom, čo zamestnancovi ukázali
čerstvú premiéru sobášneho listu, recepčný pochopil, že moja babička môže byť
pani Todos Los Santos bez toho, aby bola mamou môjho dedka. Aj napriek tisícim
ospravedlneniam a košíku ovocia, ktorý im riaditeľ hotela ponúkol, aby sa
spamätali z úderu, sa problém dal vyriešiť len ťažko. Zariadenie bolo plné
vinou každoročnej súťaže petangu, ktorá sa v mestečku usporadúvala už
desať rokov a hotel nemal voľnú žiadnu dvojlôžkovú izbu s manželskou
posteľou. Museli sa uspokojiť s delením sa o jednu posteľ, lebo
jedinou inou možnosťou by bolo ísť spať domov k jej rodičom, do priľahlej izby spolu
s mojimi prarodičmi. V každom prípade, boli tak unavení z celého
toho poklusu medzi žabami, ropuchami a pacientami, že sa rozhodli nechať si
manželské radovánky na svadobnú cestu. Vzali to pokojne; napokon, na druhý deň
vyrážali do svojej nádhernej destinácie do oblasti Alpujarras v Granade.
Ale ani nočné hodiny nedokázali nechať zmiznúť smolu vznášajúcu sa nad
mojimi starými rodičmi. Nešťastia, ktoré ich manželstvo v ich životoch
vyvolalo, sa ešte len začali. Auto môjho starého otca, Ford spred vojnových
čias, sa rozhodol, že najvhodnejšia chvíľa pokaziť sa bude v ten deň, cestou
na stanicu, mieriac na svoje medové týždne. Môj starý otec, ktorý sa vyznal
takmer vo všetkom, sa to pokúšal opraviť, ale to jediné, čo sa mu podarilo,
bolo, že sa zašpinil od oleja a popálil na motore, ktorý náhle vyletel von
vo chvíli, keď on otvoril kapotu. Tým najrýchlejším, hoci najmenej ekonomickým
riešením bol taxík. Aj napriek tomu, že nemali peňazí práve nazvyš, rozhodli sa
použiť fond „na nepredvídateľné okolnosti“, keďže išlo o prípad extrémnej
núdze, ak nechceli zmeškať vlak. Taxikár, veľmi milý muž, mojim starkým sľúbil,
že za skromnú sumu päť pesiet ich privezie na stanicu presne o tretej,
v čase, keď odchádzal do ich cieľa expresný vlak do Granady. Taxikár
splnil svoj sľub. Aj vlak dodržal ten svoj. Jediný krát v živote odchádzal
nejaký dopravný prostriedok v tejto krajine načas, presne vtedy, keď to
bolo najmenej vhodné.
Môj starký Efraín bežal po nástupišti v zúfalom pokuse dobehnúť
stroj, zatiaľ čo jednou rukou pridŕžal svoj novomanželský kufor a druhou
ťahal moju babičku, obeť emocionálnej kómy. Prišli presne včas, aby videli
odchádzať vlak. Nevedno, či išlo o zrýchlené búšenie srdca spôsobené behom
alebo definitívny následok toho, že to nestihli, ale mojej babičke sa stalo
čosi zvláštne. Rozostril sa jej pohľad a uistila nás- počas celého života,
keď sme sa jej na to pýtali- že si
nepamätala na nič ďalšie z toho, čo sa stalo. Na jeden týždeň onemela,
odmietala jesť a neprijala ani jedinú návštevu môjho starkého. Od tej
chvíle usúdila, že osud ich chce radšej od seba, lebo ak by boli spolu, možno
by dokázali aj planéte zabrániť v tom,
aby sa ďalej točila. Ona sama všetkých presvedčila, že vziať si svojho
polovičného bratranca bolo obrovskou chybou a došla k záveru, že
všetko, čo sa im stalo, boli jasné a neklamné znaky nesprávnosti ich
spojenia. Mesiac po svadbe moji starí rodičia požiadali o anulovanie
svojho zväzku, a keďže preukázali- pred očami všetkých- že manželstvo sa
nenaplnilo, zostávala moja babička naďalej slobodnou ženou, po uši zamilovanou
do svojho polovičného bratranca Efraína. A keďže aj on bol naďalej
zamilovaný do nej, rozhodol sa ju stále navštevovať preoblečený za tie
najpodivnejšie indivídua, s pevným úmyslom vybabrať tak s osudom
a vysmiať sa mu. Raz bol toreadorom štvrtej kategórie v zaplátanom
výstroji matadora z blšieho trhu; inokedy požiarnikom v kostýme
požičanom z obchodu s karnevalovým oblečením, vojakom z obdobia
druhej republiky...a vždy keď niektorý z nich zaklopal na dvere domu mojej
babičky, ona ho privítala tak, akoby išlo o nejakého cudzinca, pokúšajúc
sa týmto spôsobom oklamať osud, aby nezistil, že jej milovaný Efraín prišiel na
romantickú návštevu.
A týmto prazvláštnym spôsobom
sa im darilo vyhýbať sa prekliatiu šesťdesiat rokov, počas ktorých mali päť
detí a štrnásť vnúčat. Susedky nekritizovali to, že osamelá matka má toľko
rôznych návštev od mužov všetkých povolaní. Ľudia pochopili, že obaja
v spoločnej kombinácii sa rovnali prírodnej katastrofe. Každý vedel, že
ten podivný návštevník Soledad bol môj dedko
Efraín, a tak prijali tú neslýchanú hru, vďaka ktorej sa obaja
rozhodli prekabátiť svoje prekliatie bez toho, aby prestali robiť, čo robili
najradšej- a to, byť spolu. Toto doťahovanie sa sem a tam bolo to, čo
zmenilo nielen ich životy, aj tie
naše, na vír zvláštností a podivuhodností, ktoré zabránili tomu, aby naša
rodina upadla do nečinnosti alebo nudy. Bola som jediným dievčaťom zo školy,
ktorému námorník, ktorý sa práve vrátil z Karibiku, rozprával nevšedné
príbehy zo zámoria, alebo ktorá sa mohla pochváliť tým, že u nich doma bol
počas celých Vianoc ubytovaný mudrc Melichar.
Teraz, keď babička zomrela, sa môj starký rozhodol, že prišiel čas
ukázať sa tvárou v tvár tomu, kým mal byť. A tak na seba prestal brať
postavy iných a začal hľadať svoj osud, čeliac životu preoblečený sám za
seba, za Efraína; muža- smoliara, ktorým sa stal v deň svojej svadby. Už
pred dvoma mesiacmi nechal kostýmy visieť v skrini na chodbe, dúfajúc, že
si ho osud konečne nájde a vezme ho k jeho milovanej...na druhý svet.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára