Opäť raz preklad poviedky z pera Isabel Allende 👀💓A morálne poučenie z tohto príbehu? 👀 Nikdy neposudzujte knihu podľa obalu a ľudí podľa vzhľadu- možno nakoniec zostanete prekvapení tým, kto sa môže stať vašou najväčšou spásou a zatratením zároveň...😇😈 Príjemné čítanie prajem! :-)
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Sudcova
žena
Nicolás Vidal
vždy vedel, že príde o život kvôli žene. Predpovedali mu to v deň
jeho narodenia a potvrdila mu to majiteľka obchodu pri jedinej
príležitosti, keď jej dovolil, aby mu prečítala osud z kávových usadenín,
no nikdy si nepredstavoval, že na príčine bude Casilda, manželka sudcu Hidalga.
Po prvý krát ju uvidel v deň, keď prišla do mesta na svadbu. Nezdala sa mu
príťažlivá, lebo sa mu viac páčili tmavé, vyzývavé ženy s plnými krivkami,
a to mladé dievča s priesvitnou pokožkou vo svojich cestovných
šatách, s plachým pohľadom a jemnými prstami, neschopnými poskytnúť
mužovi rozkoš, mu pripadalo mdlé ako hrsť popola. Dobre znalý svojho osudu si
dával na ženy pozor a celý život unikal pred akoukoľvek citovou väzbou, obrniac
si srdce pred láskou a obmedzujúc sa na rýchle prchavé stretnutia, aby sa
tak vysmial samote. Casilda sa mu zdala byť tak bezvýznamná a vzdialená,
že sa ňou ani len nezaoberal a keď prišla jeho hodina, zabudol na veštbu,
ktorou sa riadil pri svojich rozhodnutiach. Zo strechy budovy, kde sa ukryl aj
so svojimi mužmi, pozoroval tú slečinku z hlavného mesta, ako vystupuje
z auta v deň svojej svadby. Prišla v sprievode asi poltucta
svojich príbuzných, rovnako bledých a krehkých ako ona, ktorí sa
zúčastnili obradu ovievajúc sa vejármi v návale úprimného úžasu
a neskôr odišli, aby sa už nikdy sa nevrátili.
Tak ako všetci
obyvatelia mestečka, aj Vidal si myslel, že mladomanželka tunajšie podnebie
nezvládne a že onedlho ju budú matróny obliekať do čierneho na jej vlastný
pohreb. V tom nepravdepodobnom prípade, že odolá teplu a prachu,
ktorý prenikal pod kožu a vrýval sa do duše, bezpochyby podľahne zlej
nálade, mrzutosti a staromládeneckým manierom svojho manžela. Sudca
Hidalgo bol dvakrát starší ako ona a spával osamote už toľko rokov, že by
ani nevedel poriadne začať s tým, ako uspokojiť ženu. V celom okrese
sa obávali jeho prísnej povahy a tvrdohlavého dodržiavania zákonov aj za
cenu spravodlivosti. Pri vykonávaní svojho povolania ignoroval zásady zdravého
sedliackeho rozumu a krádež jednej sliepky trestal rovnako tvrdo ako
dokázanú vraždu. Vždy sa obliekal do čierneho, aby všetci poznali vážnosť jeho
úradu, a aj napriek nezničiteľným mračnám zvíreného prachu v tomto
meste bez ilúzií mal na sebe vždy poltopánky vyleštené včelím voskom. Taký
chlap sa veru za manžela nehodí, hovorili si susedy v meste, avšak neblahé
proroctvá zo svadby sa nevyplnili, práve naopak; Casilda prežila tri pôrody po
sebe a vyzerala spokojne. Každú nedeľu chodila so svojím manželom na omšu
o dvanástej, neochvejná vo svojej čipkovanej šatke, imúnna voči
nevľúdnosti večného leta, bezfarebná a tichá ako tieň. Nikto od nej nikdy
nepočul viac než len jemný pozdrav, ani u nej nevideli žiadne odvážnejšie
gesto než kývnutie hlavy či slabý úsmev; vyzerala, že každú chvíľu uletí kamsi
preč, akoby sa mala len tak vypariť. Pôsobila dojmom toho, akoby ani neexistovala,
a preto všetkých prekvapilo, keď uvideli, aký vplyv má na sudcu,
u ktorého nastali viditeľné zmeny.
Hoci Hidalgo
vyzeral navonok rovnako pochmúrne a drsne, jeho rozhodnutia na súde
nabrali zvláštny spád. Za všeobecného ohromenia obyvateľov prepustil na slobodu
chlapca, ktorý okradol svojho zamestnávateľa s vysvetlením, že mu pán tri
roky nečestne platil menej ako mal a ukradnuté peniaze sú formou náhrady.
Taktiež odmietol potrestať nevernú manželku z dôvodu, že jej manžel nemal
právo vyžadovať od nej vernosť a čistotu, ak si on sám vydržiaval milenku.
Zlomyseľné jazyky v mestečku si šepkali, že sudca Hidalgo, len čo prejde
prah svojho domu, sa úplne obráti; dá si dole svoj vážený odev, hrá sa
s deťmi, smeje sa s Casildou a posadí si ju na kolená; no tieto
reči sa nikdy nepotvrdili. Tak či onak, všetky tieto milosrdné činy pripisovali
jeho žene a preto sa jej povesť zlepšila; Nicolása Vidala však nič
z toho nezaujímalo, lebo on sa nachádzal mimo zákona a bol si istý,
že ak by ho doviedli pred sudcu v putách, neexistovalo by preňho
zľutovanie. Nepočúval príliš klebety o doni Casilde a tých párkrát,
čo ju videl z diaľky, si len potvrdil svoj prvotný dojem o tom, že
nie je nič viac než len nestály opar v hmle.
Vidal sa narodil
pred tridsiatimi rokmi v miestnosti bez okien v jedinom nevestinci
v meste ako syn Juany La triste, otec neznámy. V tomto svete preňho
nebolo miesta a jeho matka to vedela, preto sa ho pokúsila dostať
z brucha bylinkami, drôtikmi, bielidlom na pranie a inými drastickými
prostriedkami, ale to stvorenie si akoby zaumienilo prežiť. O mnoho rokov
neskôr, keď Juana La Triste videla, aké je jej dieťa veľmi odlišné, pochopila,
že všetky tie drastické spôsoby potratu nielenže neposlúžili jeho zahubeniu,
ale-práve naopak- utužili jeho telo a dušu natoľko, že mu prepožičali až
tvrdosť železa. Sotva sa narodil, babica ho zdvihla k svetlu olejovej
lampičky, aby si ho prezrela a hneď si všimla, že má štyri prsné bradavky.
„Chudák, ten príde
o život kvôli žene,“ predpovedala mu vedená skúsenosťami v daných záležitostiach.
Tie slová chlapca
ťažili ako nejaké znetvorenie. Možno- možno vďaka láske nejakej ženy- by jeho
existencia bola bývala menej úbohá. Aby mu matka vynahradila tie početné pokusy
zabiť ho ešte pred narodením, vybrala pre neho krásne meno a presvedčivé,
silné priezvisko akoby pod šťastnou hviezdou; ale ani toto meno hodné princa
nestačilo na to, aby zabránilo osudovým znameniam a skôr než chlapec
dovŕšil desať rokov, mal tvár poznačenú nožom kvôli potýčkam
a o krátky čas na to bol už z neho zločinec na úteku.
V dvadsiatich rokoch bol šéfom bandy zlomených, zúfalých mužov. Zvyk
používať násilie mu votkalo do svalov silu, ulica ho urobila krutým
a nemilosrdným a samota, na ktorú bol odsúdený zo strachu, že sa
v láske stratí, určila výraz jeho očí. Ktorýkoľvek obyvateľ mestečka by
mohol odprisahať, že je synom Juany La Triste, pretože rovnako ako ona, mal
zreničky plné sĺz, ktoré nikdy nestiekli po lícach. Vždy keď sa v provincii
odohralo nejaké zverstvo, vojaci vyšli aj so psami na lov Nicolása Vidala, aby
umlčali protesty obyvateľov, ale po niekoľkých okruhoch po pahorkoch sa vracali
s prázdnymi rukami. V skutočnosti ani netúžili stretnúť ho, lebo
s ním nemohli bojovať. Celá zbojnícka banda si vyslúžila takú zlú povesť,
že dediny a haciendy platili poplatok za to, aby ich od seba udržali čo
najďalej. S týmito príspevkami by muži snáď aj boli spokojní, ale Nicolás
Vidal ich nútil držať sa vždy v sedle, uprostred arogancie smrti
a rámusu, aby v sebe nestratili chuť k bitkám a vojne
a aby ich povesť neutrpela porážku. Nik sa neodvážil postaviť sa im. Sudca
Hidalgo zopár krát požiadal vládu, aby poslala armádu na posilnenie stráží, ale
po niekoľkých neúspešných výpravách sa vojaci vracali do svojich ubytovní a zločinci
späť na svoje zločinecké chodníčky.
Len raz skoro
padol Nicolás Vidal do pasce spravodlivosti, ale zachránila ho jeho neschopnosť
čímkoľvek sa nechať rozrušiť. Sudca Hidalgo, unavený z neustáleho
porušovanie zákonov, sa rozhodol vykašlať sa na zásady a pripraviť pre
lupiča pascu. Uvedomoval si, že v mene obrany spravodlivosti sa chystá
vykonať čosi ukrutné, ale z dvoch ziel si vybral to menšie. Jediná
návnada, ktorá ho napadla, bola Juana La Triste, pretože Vidal nemal iných
príbuzných a lásku nepoznal. Vytiahol ženu z nevestinca, kde umývala
dlážku a čistila záchody kvôli nedostatku zákazníkov, ktorí by mali záujem
o jej služby, hodil ju do klietky urobenej na mieru a postavil ju
doprostred Námestia Zbraní so džbánom vody ako jedinou útechou.
„Keď už nebude
mať vodu, začne kričať. Vtedy sa objaví jej syn a ja si naňho aj
s vojakmi počkám,“ povedal si sudca.
Chýr o tomto
treste, nepoužívanom od obdobia obchodovania s černochmi, sa dostal
Nicolásovi Vidalovi do uší tesne predtým než jeho matka dopila posledný dúšok
vody z nádoby. Jeho muži sa prizerali, ako správu prijal v tichosti, bez
toho, aby sa mu zmenila bezcitná maska, ktorú nosil na tvári, či pokojný
rytmus, s akým si brúsil dýku na popruhu sedla. Už pred mnohými rokmi
stratil kontakt s Juanou La Triste a v sebe si neuchovával ani
jednu príjemnú spomienku na svoje detstvo; toto však nebola záležitosť citov,
ale otázka cti. Žiaden muž nemôže zniesť podobnú urážku, mysleli si lupiči, kým
si pripravovali svoje zbrane a sedlá, pripravení vojsť do pasce
a nechať v nej život, ak by to bolo treba. Ale hlava skupiny sa
očividne neponáhľala.
Čím viac plynuli
hodiny, tým viac napätie v skupine rástlo. Pozerali sa jeden na druhého,
spotení, bez odvahy čokoľvek povedať, netrpezlivo čakajúc, ruky na pažbách
pušiek, na hrivách koní, na rukovätiach mečov. Prišla noc a jediný, kto
v celom tábore spal, bol Nicolás Vidal. Na úsvite boli názory mužov
rozdelené na tých, ktorí si mysleli, že je omnoho bezcitnejší než si kedy vôbec
vedeli predstaviť a na tých, ktorí sa nazdávali, že ich vodca plánuje
nejakú veľkolepú akciu na záchranu svojej matky. To jediné, čo si nik nemyslel,
bolo, žeby mu chýbala odvaha, lebo tej preukázal až-až. Na poludnie už viac tú
neistotu nezniesli a išli sa ho opýtať, čo urobia.
„Nič,“ povedal.
„A tvoja matka?“
„Uvidíme, kto má
viac odvahy, sudca alebo ja,“ odpovedal im Nicolás Vidal neotrasiteľne.
Na tretí deň Juana
La Triste už nežiadala o milosť ani neprosila o vodu, lebo sa jej
vysušil jazyk a slová jej zomreli
v hrdle ešte pred narodením, ležala zvinutá do klbka v klietke na
zemi so stratenými očami a opuchnutými perami; vo chvíľach jasnej mysle
stonala ako zviera a zvyšok času snívala o pekle. Štyria ozbrojení
vojaci väzenkyňu strážili, a bránili tomu, aby jej obyvatelia dali piť.
Jej plač zapĺňal celé mesto, prenikal cez zatvorené okenice, vietor jej vzlyky
niesol cez dvere, zachytávali sa v kútoch domov, psy ich preberali
a opakovali vo svojom zavýjaní, medzi novorodencami sa šírili ako nákaza
a pílili uši každého, kto ich počul. Sudca nemohol zabrániť tomu, aby sa
ľudia nezhromažďovali v radoch na námestí a starú ženu
neľutovali; ani nedokázal zabrániť solidárnemu štrajku prostitútok, ktorý sa
prekrýval s dvojtýždňovým štrajkom baníkov. V sobotu boli ulice plné
hrubých, neotesaných robotníkov z lomov, dychtivých premrhať svoje úspory
predtým než sa vrátia do podzemia, avšak mesto neponúkalo žiadnu zábavu mimo
klietky a ten súcitný šepot sa niesol z úst do úst, od rieky až po
cestu na pobreží. Veriaci na čele s kňazom prišli navštíviť sudcu Hidalga,
aby mu pripomenuli kresťanské milosrdenstvo a poprosili, aby tú úbohú
nevinnú ženu oslobodili od martýrskej
smrti, ale úradník zavrel dvere svojho úradu na závoru a odmietol ich
vypočuť, spoliehajúc sa na to, že Juana La Triste ešte jeden deň vydrží a jej
syn padne do pasce. Vtedy sa všetci významní obyvatelia mesta rozhodli zájsť za
doñou Casildou.
Manželka sudca
ich prijala v tienistom salóne ich domu a mlčky, so sklopenými očami,
ako to bolo v jej štýle, si vypočula ich dôvody. Už tri dni neprišiel jej
manžel domov, zostávajúc zatvorený vo svojej pracovni, vyčkávajúc na Nicolása
Vidala s priam až šialeným odhodlaním. Aj ona vedela o všetkom, čo sa
na ulici deje, bez toho, aby sa čo i len vyklonila z okna- aj do priestranných
izieb jej domu doľahol hluk toho dlhého mučenia. Doña Casilda vyčkala, kým
návšteva odíde, obliekla svoje deti do nedeľných šiat a vyšla s nimi smerom
na námestie. So sebou niesla košík s jedlom a džbán čerstvej vody pre
Juanu La Triste. Vojaci ju uvideli kráčať na rohu ulice a ihneď uhádli jej
úmysly, ale mali presné príkazy, takže pred ňou prekrížili svoje pušky a keď
chcela vykročiť vpred, sledovaná vyčkávajúcim davom ľudí, chytili ju za plecia,
aby jej v tom zabránili. Vtedy začali deti plakať.
Sudca Hidalgo bol
vo svojej pracovni pred námestím. Bol jediným obyvateľom mesta, ktorý si
nezapchal uši voskom, lebo vytrvalo čakal na to, kedy pasca zaklapne a striehol
na zvuk koní Nicolása Vidala. Tri dni a tri noci znášal nárek svojej obete
a urážky pobúrených ľudí pred budovou, ale keď rozpoznal hlasy svojich
detí, pochopil, že dosiahol hranicu svojho odporu. S bradou neoholenou od
stredy, očami rozpálenými nedostatkom spánku a ťarchou svojej porážky na
chrbte vyšiel otrasene pred budovu súdu. Prešiel cez ulicu, vstúpil na štvorcovú
plochu námestia a podišiel k svojej žene. Smutne sa na seba pozreli. Po
prvý krát za sedem rokov sa mu postavila a rozhodla sa urobiť tak pred
celým mestom. Sudca Hidalgo zobral košík a džbán z Casildiných rúk a on
sám otvoril dvere klietky, aby zachránil svoju väzenkyňu.
„Vravel som vám, takú
guráž ako ja nemá,“ smial sa Nicolás
Vidal, keď sa dopočul, čo sa stalo.
Ale jeho hlasný
smiech zhorkol, keď mu na druhý deň priniesli správu, že Juana La Triste sa
obesila na lampe nevestinca, kde premárnila svoj život, pretože nemohla zniesť
potupu toho, že jej jediný syn ju nechal opustenú trpieť uprostred Námestia zbraní.
„Teraz prišla
sudcova súdna hodina,“ povedal Vidal.
Jeho plán spočíval
v tom, že cez noc vnikne do mesta, prekvapivým útokom úradníka unesie,
okázalo ho zabije a položí ho do tej prekliatej klietky hanby, aby na
úsvite ďalšieho dňa všetci videli biedne zvyšky jeho tela. Ale dozvedel sa, že
rodina Hidalgovcov- aby sa zbavila trpkej príchute porážky- odcestovala do kúpeľov
na pobreží.
To, že ho niekto
sleduje, aby sa mu pomstil, si sudca Hidalgo všimol asi v polovici cesty, v hostinci,
kde sa zastavili na oddych. Miesto neposkytovalo dosť ochrany, kým by stačili
prísť na prvú policajnú stanicu, ale mali pred Vidalom niekoľko hodinový náskok
a jeho auto bolo rýchlejšie než kone. Sudca si vyrátal, že by sa mohli
dostať do najbližšieho mesta a požiadať o pomoc. Rozkázal svojej žene
a deťom, aby nasadli do auta, poriadne pritlačil na plyn a vyrútil sa
na cestu. Mal tam isto- iste prísť načas, ale osud to určil tak, že v ten deň
sa Nicolás Vidal mal stretnúť so ženou, pred ktorou utekal celý život, a nič
tomu nemohlo zabrániť.
Vysilené
prebdenými nocami, nepriateľským správaním obyvateľov mesta, útrpnou horúčavou
a napätím z úteku, ktorým chcel zachrániť svoju rodinu, srdce sudcu
Hidalga poskočilo a náhle vybuchlo. Auto bez riadenia vyšlo z cesty,
niekoľko krát sa pretočilo a nakoniec skončilo na okraji vozovky. Doni
Casilde trvalo len niekoľko minút, kým si uvedomila, čo sa stalo. Často si predstavovala
samu seba ako vdovu, keďže jej manžel bol temer už starec, ale nikdy si nepredstavovala,
že by ju nechal napospas svojim nepriateľom. Ani len v myšlienkach sa
pritom nepozastavila, lebo pochopila, že musí ihneď konať, aby zachránila deti.
Prešla pohľadom miesto, kde sa nachádzala a temer sa až rozplakala od
beznádeje, lebo na tej šíro-šírej planine, rozžeravenej nemilosrdne páliacim
slnkom, nebolo ani stopy po ľudskej bytosti, len neobrobené pahorky a vŕšky
a nebo vybielené svetlom. Ale na druhý pohľad rozoznala na jednom svahu
tieň jaskyne a rozbehla sa tam, s dvoma malými stvoreniami v náručí
a tým tretím držiacim sa jej sukne.
Trikrát vyliezla
Casild hore, ťahajúc jedno po druhom svoje deti až na vrchol. Bola to prírodná
jaskyňa, tak ako mnohé iné v tejto hornatej oblasti. Skontrolovala vnútro
trhliny, aby sa uistila, že nie je útočiskom žiadneho zvieraťa, usadila deti na
jej koniec a bez slzy ich pobozkala.
„O niekoľko hodín
prídu po vás stráže. Dovtedy za žiadnu cenu nevychádzajte , aj keby ste ma
počuli kričať, jasné?“ prikázala im.
Tí najmenší sa k sebe
vystrašene pritisli a ich matka s posledným pohľadom rozlúčky zliezla
naspäť. Prišla až k autu, zavrela svojmu manželovi viečka, oprášila si
šaty, upravila účes, sadla si a vyčkávala. Nevedela, z koľkých mužov
sa banda Nicolása Vidala skladá, ale modlila sa, aby ich bolo veľa, lebo tak by
ich stálo veľa práce nasýtiť sa jej, a pozbierala svoje sily, pýtajúc sa,
ako dlho bude trvať, kým zomrie, ak sa bude o to snažiť pomaly. Priala si
byť silná, vážená a statná, aby sa im dokázala postaviť s väčším odporom
a tak získať čas pre svoje deti.
Nemusela čakať
dlho. Čoskoro spozorovala na obzore prach, počula dupot kopýt a zaťala zuby.
Zmätene zbadala, že ide iba o jediného jazdca, ktorý sa zastavil niekoľko
metrov od nej so zbraňou v ruke. Mal tvár poznačenú nožom a tak spoznala
Nicolása Vidala, ktorý sa rozhodol prenasledovať sudcu Hidalga bez svojich
mužov, lebo toto bola súkromná záležitosť, ktorú si mali vybaviť medzi sebou.
Vtedy pochopila, že bude musieť urobiť niečo omnoho ťažšie než len zomrieť
pomalou smrťou.
Nicolásovi stačil
jediný pohľad, aby pochopil, že jeho nepriateľ je mimo vykonania akéhokoľvek
trestu, spiaci pokojne v područí smrti, ale tu bola jeho žena, vznášajúca
sa v prúžku svetla. Vyskočil z koňa a podišiel k nej. Ona nesklopila
zrak, ani sa nepohla a on prekvapene zastal, lebo po prvý krát sa mu
niekto vzoprel bez náznaku strachu. Niekoľko nekonečných minút sa potichu
premeriavali, odhadujúc každý sily toho druhého, rátajúc si vlastnú húževnatosť
a tvrdohlavosť a nakoniec prijali to, že stoja pred rovnocenným
súperom. Nicolás Vidal schoval zbraň a Casilda sa usmiala.
Nasledujúce
hodiny si sudcova žena ukradla každý jeden okamih pre seba. Využila všetky prostriedky
zvádzania zaznamenané od počiatkov ľudstva a ostatné, ktoré neplánovane použila
vedená potrebou toho, aby tomu mužovi poskytla tú najväčšiu rozkoš. Nielenže pracovala
zručne ako umelec na jeho tele, stláčajúc každé vlákno v hľadaní pôžitku,
ale sa pritom snažila aj vycibriť jeho ducha. Obaja pochopili, že im ide o život
a to dávalo ich stretnutiu neuveriteľnú intenzitu. Nicolás Vidal utekal
pred láskou od svojho narodenia, nepoznal blízkosť, nehu, sprisahanecký úsmev,
oslavu zmyslov, radostný pôžitok milencov. Každá minúta, ktorá prešla, ho
približovala k príchodu vojenských oddielov a spolu s nimi, aj k popravčej
čate; no zároveň ho spájala aj s touto zázračnou ženou, a preto ich s radosťou
vymenil za dary, ktoré mu ponúkala. Casilda bola hanblivá a ostýchavá a bola
vydatá za starého, prísneho frfloša, pred ktorým sa nikdy neukázala nahá. Počas
toho nezabudnuteľného večera nielenže nestrácala zo zreteľa, že jej cieľom je
získať čas, ale v jednej chvíli podľahla svojmu telu, očarená svojou
vlastnou zmyselnosťou, a pocítila k tomuto mužovi čosi podobné vďačnosti.
A preto, keď počula vzdialený zvuk
stráží, prosila ho, aby utiekol a skryl sa do hôr. Ale Nicolás Vidal ju radšej
zavinul do svojho náručia, aby ju mohol posledný krát pobozkať, a tak spečatiť
proroctvo, ktoré mu vyznačil osud.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára